Predstavte si to. Po úspešnom stážovaní v reklamke sa rozhodnú si vás nechať. Sedíte v kancelárii s CEO-om a accountkou, dvíhate klientske telefonáty, riešite faktúry, kampane – vcelku hladký priebeh vhupnutia do pracovného procesu. Ale ono by to bolo divné, keby to malo hladký priebeh, že?

Pamätám si, ako v ten osudný deň sedím v kancelárii so Saškou a nadšene jej vravím, ako večer zahájim svoju korčuliarsku tohtoročnú sezónu. Keďže rada po celom dni vypnem a vyvetrám si hlavu, rozhodnem sa večer obuť kolieska a hybaj na hrádzu. Korčuľujem, korčuľujem, až ma ďalej nepustia chlapíci v reflexných vestách (nie, nie sú to pracovníci VPP). Trasu uzavreli a ľudí posielajú naokolo. Bolo to práve pred kopcom, za ktorý človek nevidí. Vďaka pudu sebazáchovy sa ich teda pýtam, či sa cez ten kopec dostanem naspäť na trasu a či je dole všetko bezpečné. Hovoria, že áno a ja sa bez obáv spúšťam dole miernym kopcom (za ktorý nevidím). Mierny kopec sa ale pri naberaní rýchlosti koliesok mení na mierne väčší kopčisko.

Chlapi záchranári – veľké díkičko

Dve zlomené ruky, dva odbité zuby, doteraz bližšie neurčený úraz nosovej kosti a oškretá koža – dobre, že nie aj na uchu. Za kopcom ma totiž čakali dva varianty – buď si to hodiť na schody idúce „do neba“, alebo zbrzdiť nabranú rýchlosť o stenu. Hop alebo trop – v tej sekunde sa mi zdalo bezpečnejšie ubrzdiť nabranú rýchlosť druhým variantom. Neviem síce prečo, ale práve vtedy tam bola sanitka – vďaka všetkým vyšším silám, ktoré to tak zariadili! Na pohotovosť by som to sama asi neodkorčuľovala.

PN ejkejej prázdniny nekončia

Naivne som kolegynke po 3 dňoch do telefónu povedala (áno, telefón mi držali pri uchu iní), že cca o 3 týždne budem schopná prísť. V detstve sa mi totiž zlomeniny naozaj zahojili po pár týždňoch a bola som schopná robiť takmer všetko a bezbolestne. Ale zrejme aj ja starnem a aj moje kosti sa po 15 rokoch hoja pomalšie. Kolegynka bola „nadšená“, keď sa moje prázdniny stále neblížili ku koncu. Až po 2 mesiacoch. 🙂

Ničivé ničnerobenie

Keď je hlava v pohode, tak človek by sa aj chcel vzdelávať a využiť tie nekonečné dva mesiace produktívne. Nech úplne neosprostie, ako sa hovorí. Ale keď sa ani myšou nedá pohnúť, a keď ani tá nemožná kniha nedrží otvorená na tej strane, tak proste neostáva nič iné, len čakať. A keď nemôžete nič, tak to neprospieva ani vášmu psychickému stavu. 😀 Tešíte sa do práce, do školy, do sprchy, všade. Zrazu zistíte, ako všetko robíte radi. A neviete sa dočkať chvíle, keď si sami budete napr. konečne naberať jedlo na vidličku v tom správnom pomere mäso : ryža : omáčka, pretože NIKTO to nevie tak dobre, ako vy.

A tak teraz sedím v práci a teším sa tomu, že mám čím ťukať do klávesnice a nie som odkázaná na držanie telefónu pri uchu inou rukou. Takže píšem článok pre vás, čo máte dve ruky zdravé a hejtujete, že je piatok a musíte ešte 3 hodiny pracovať. Tešte sa, že máte s čím.

Nabudúce vám napíšem o tom, aké je to študovať marketing na škole a vykonávať ho v reálnej online agentúre. Počas školy. 🙂